História mačiek
Éra mačiek sa začala už v starovekom Egypte, v krajine na brehu Nílu. Prvé zdomácnenie mačky bolo pred asi 8 tisíc rokmi, keď si ich Egypťania začali vážiť vďaka ich šikovnosti a ostražitosti. Drahocennosť mačiek stále stúpala až ich sláva višla k samotným bohom. S mačkami boli spájané dve bohyne: Sekhmet a Bastet, mačacie bohyne (niekedy aj Bast alebo Pašt). Obe boli niekedy považované za dvojčatá a niektoré ranné maľby zobrazujú aj Bastet s levou hlavou aj keď neskôr má už vždy hlavu mačaciu. Obe bohyne boli spájané so slnkom: Sekhmet bola divokejšia z dvojčat a reprezentovala silný a ničivý žiar púštneho slnka, zatiaľ čo Bastet skôr životodarnú silu slnečného tepla. I keď je pravdou, že na rôznych miestach a v roznej dobe boli Bastet a Sekhmet zameniteľné.
Bastet ako slnečná bohyňa bola tiež uctievaná ako bohyňa plodnosti, materstva a krásy. Ďalej sa s ňou môžeme stretnúť aj ako s ochrankyňou mačiek a tých ktorí sa o mačky starali. Samotná Bastet je obvykle zobrazovaná ako žena s mačacou hlavou, vrátane dlhých a špicatých uší. Oblečená býva v dlhých priliehavých šatách a často nesie košík, niekedy aj s mačiatkami, ďalej aegis (malý štít, niekedy s levou hlavou) a sistrum, čo je druh hrkálky slúžiaci ako hudobný nástroj, Bastet na sebe máva vyrezávané obrazy mačiek. Okolo bohyne obvykle poskakujú mačiatka.
Kult bohyne Bastet a s ním spojené uctievanie mačiek dosiahlo vrcholu okolo roku 959 pr. n. l. Hlavným chrámom a centrom uctievania Bastet bolo mesto Bubastis v delte Nílu. Grécky historik Herodotos bavštívil Bubastis a chrám Bastet okolo roku 450 pr. n. l. Živo popisuje každoročný sviatok, ktorý sa v meste konal.
Vzťah Egypťanov k mačkám bol jedinečný. Dobytok, ovce a hydina boli užitočné na kožu, vlnu alebo na mäso. Opice boli chované pre pobavenie, aj keď paviáni slúžili na trhoviskách tiež namiesto strážnych psov. Mačka mala na rozdiel od nich slobodu, mohla prísť a odísť kedy sa jej zachcelo. Je ale zaujímavé, že mačky v Egypte pravdepodobne nemali svoje mená, používalo sa zrejme len všeobecné „miu“.
Pretože sa jednalo o posvätné zviera bola aj smrť mačky vážnou udalosťou. Keď v rodine uhynula mačka jej majitelia si ako vyjadrenie smútku oholili obočie a telo mačky odniesli k balzamovačovi. V okolí Nílu boli nájdené celé cintoríny pre mačky a mumifikované mačky sa tiež často objavujú v hrobkách. Je ale treba dodať, že neboli jediné ktorým sa dostávalo tejto cti, nachádzajú sa aj múmie ďalších zvierat, hlavne vtákov, psov, paviánov a krokodílov. Ale zdá sa, že mačky si našli v srdciach ľudí svoje zvláštne miesto.
Egypťania brali spojenie mačiek s bohyňou tak vážne, že za zabitie mačky bol vinník potrestaný smrťou, najčastejšie ukameňovaním. Rímsky vojak, ktorý zabil mačku bol napríklad okamžite zlynčovaný urazenými miestnymi obyvateľmi. Tiež ublíženie mačke znamenalo ťažké telesné tresty ako bolo oďťatie prstov alebo celej ruky.